Dôkazy s nulovou znalosťou

Dôkaz s nulovou znalosťou (niekedy označovaný aj ako protokol zk) je metóda overenia, ktoré prebieha medzi dokazovateľom a overovateľom. V systéme dôkazu s nulovou znalosťou je dokazovateľ schopný dokázať overovateľovi, že má znalosť o konkrétnej informácii (napr. riešenie matematickej rovnice) bez toho, aby odhalil samotnú informáciu. Tieto systémy overovania môžu používať moderní kryptografi na zabezpečenie vyššej úrovne súkromia a bezpečnosti.

Dôkaz zk musí spĺňať dve základné požiadavky: úplnosť a spoľahlivosť. Úplnosť označuje schopnosť dokazovateľa preukázať znalosť relevantných informácií s vysokou mierou pravdepodobnosti presnosti. Aby bol dôkaz spoľahlivý, overovateľ musí byť schopný spoľahlivo určiť, či dokazovateľ informácie skutočne vlastní alebo nie. Napokon, aby bol dôkaz skutočne s nulovou znalosťou, dôkaz musí dosiahnuť úplnosť aj spoľahlivosť bez toho, aby sa vôbec príslušné informácie medzi dokazovateľom a overovateľom komunikovali.

Dôkazy s nulovou znalosťou sa väčšinou používajú pre aplikácie, v ktorých sú nevyhnutnosťou súkromie a bezpečnosť. Overovacie systémy môžu napríklad využívať dôkazy zk na overenie identifikačných údajov alebo identít bez ich prezradenia. Jednoduchým príkladom použitia je, že sa môžu použiť na overenie, že osoba má heslo do počítačového systému bez potreby prezradenia tohto hesla.